|
Katechéza na nedeľu po prvom piatku - apríl
Eucharistia, pamätník Kristovej lásky.  Drahí bratia a sestry,dnešné evanjelium nám ponúka mimoriadne silnú scénu Ježiša a ženy pristihnutej pri cu-dzoložstve, ktorej hrozí smrť ukameňovaním. Aby sme však lepšie pochopili, čo všetko sa tu odohráva, nesmieme preskočiť zdanlivo nepodstatný začiatok dnešného úryvku. Počuli sme, že: „Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich.“ Vždy, keď v evanjeliách vidíme Ježiša prichádzať do chrámu, majme na pamäti, že ide o niečo viac ako len o zbožného rabína, ktorý ide vyučovať. V Starom zákone, v 10. a 11. kapitole Knihy proroka Ezechiela nachádzame zvláštnu scénu. Prorok je vo videní prenesený do Jeruzalemského chrámu a vidí, ako sa Božia Sláva – „Šekinah“ zdvihne na zvláštnom nebeskom voze a opustí chrám.
Skazenosť národa, ale aj samého chrámu bola taká veľká, že Božia Sláva odíde a čítame, že sa „vzniesla sponad stredu mesta a zastala nad vrchom, ktorý je východne od mesta (Ez 11, 23), čiže nad Olivovou horou. Vo zvyšku Starého zákona už ale nenájdeme text, v ktorom by sme čítali, že sa Božia sláva do chrámu vrátila.
Keď sa za čias Zorobábela Židia vrátili z babylonského zajatia a obnovili chrám, pri jeho posviacke čakali, že budú svedkami toho, ako chrám naplní Božia Sláva možno rovnako ako za čias Šalamúna – vo forme oblaku; ale nič sa nestane.
Preto, keď čítame, že sa Ježiš vracia do chrámu zo smeru od Olivovej hory, ktorá je východne od mesta, môže nám to pomôcť vidieť návrat Boha Izraela na toto sväté miesto. Tým ho obnovuje a vracia mu jeho pravý účel. Chrám mal byť miestom, kde sa Boh stretával s človekom. Miestom, kde ľudstvo stretne milosrdného Boha. Židia po stáročia prinášali do chrámu zvieratá na obetu a to aj preto, aby odčinili hriechy a zmierili sa s Bohom. Hrnuli sa pred „Trón milosrdenstva“, lebo tak sa volala oblasť nad archou zmluvy v prvom chráme. Utrpenie sa tu stretávalo s milosrdenstvom. To bol zmysel chrámu. A tak tu v duchu vidíme opäť Boha sediaceho na „tróne milosrdenstva“ vo svojom chráme, ku ktorému Židia prinášajú obeť. Avšak nie preto, aby ju alebo seba zmierili s Bohom, ale aby ju alebo Boha odsúdili. A všimnime si, aký vieme byť dôslední, keď chceme druhého odsúdiť. Poznáme zákon a dokážeme trpezlivo čakať, aby sme niekoho pristihli priamo pri čine. Je to presný opak konania z lásky. Lebo ak je láska to, že chcem to najväčšie možné dobro druhého, tak farizeji a zákonníci nemajú na zreteli dobro ani ženy, ani Ježiša a ako dôsledok, bo-hužiaľ, ani seba, pretože platí, že odsúdením druhého sa lepšími nestaneme. Konajú tak seba-vedomo a predsa sú zoči voči Bohu odsúdení na neúspech. Nakoniec je to opäť Ježiš, kto uka-zuje, čo znamená konať s láskou. Zosadne zo svojho trónu a skláňa sa, ako to spravil pri vtelení, aby sa dotkol prachu zeme a zachránil hriešnicu. Mnohí si myslia, že písal hriechy do prachu; to nevieme, možno písal práve milosti, ktorých sa už dostalo tým, čo tam boli.
Takto koná Božia láska aj dnes. Aj dnes sa v Eucharistii Ježiš skláňa, aby sa dotkol nás, pra-chu zeme, a aby nás zachránil. Eucharistia je pamätníkom jeho lásky, ktorá aj nám pripomína milosti, ktorých sa nám dostalo a uschopňuje nás, aby sme aj my, jeden po druhom, pustili kamene z rúk. Avšak to nie je všetko. V Eucharistii sa natoľko skutočne a podstatne spájame s Kristom, že on žije v nás, ako to povie apoštol Pavol. Preto kresťan, v ktorom skutočne žije Kristus, sa tiež dokáže skloniť, aby sa milosrdne dotkol aj následkov hriechov v živote ľudí, ktorých mu Boh posiela do cesty. Nie aby ich odsúdil, ale preto, aby im pomohol ísť a už viac nehrešiť. Požehnanú nedeľu Vám praje Ondrej Čukan,
farský vikár farnosti Žilina-Vlčince Žilinská diecéza Diecézna liturgická komisia |
