Farnosť Rajec

 

Prakticky od začiatku kňazskej služby ma sprevádza jeden obraz. Zúčastnil som sa na pohrebe jednej ženy, na ktorom sa prítomným prihovoril jej manžel. Obaja boli členmi kresťanského spoločenstva a snažili sa žiť svoju vieru v manželstve, ktoré trvalo vyše 20 rokov. Jej manžel povedal vetu, ktorá sa mi vryla do pamäte: „Naše manželstvo bolo školou, v ktorej sme sa učili dennodenne si navzájom odpúšťať.“
Odpustenie je poznávacím znamením kresťanstva a kresťana. Ale čo to vlastne odpustenie je? Hneď na začiatok treba povedať, že odpustenie nie je zmierenie. Na zmierenie sú potrební dvaja alebo viacerí. Ak ten druhý o zmierenie nestojí, jednoducho k nemu nedôjde. Zmierenie by sme mohli označiť ako pokračovanie vzťahu, ktorý niečo narušilo či prerušilo. Nie nadarmo nazývame svätú spoveď aj slovným spojením sviatosť zmierenia, a nie odpustenia. Zrejme je tomu tak aj preto, že pri sviatosti zmierenia znova obnovujeme vzťah s Bohom (aj blížnymi), ktorý sa narušil či prerušil hriechom.
Odpustenie sa však týka mňa. Myslím, že Lewis B. Smedes to vyjadril presne, keď napísal: „Odpustiť znamená oslobodiť väzňa a zistiť, že tým väzňom ste boli vy.“ Ako sa teda dostať na slobodu?

ODPUSTENIE Z POHĽADU A V MOCI EVANJELIA
Rabínske školy v časoch Ježiša Krista tvrdili, že stačí odpustiť trikrát. Vraj preto, že aj Boh odpúšťa nanajvýš tri razy. Tento predpis má pred očami Šimon Peter, keď sa pýta Pána Ježiša, koľkokrát má odpustiť bratovi, ktorý sa proti nemu prehreší. (Mt 18,21) A jedným dychom podsúva Kristovi aj odpoveď: „Azda sedem ráz?“ Peter tu chcel byť veľkorysý. Odpustiť sedem krát je viac, ako učia rabíni. Peter chce poznať hranicu. Ale odpoveď Pána Ježiša ho odzbrojila: „Sedemdesiatsedem ráz!“
A hneď nato Ježiš namaľuje obraz človeka, ktorému bol odpustený obrovský dlh. (Mt 18,23-35) O malú chvíľku stretne svojho priateľa a nechce mu odpustiť smiešnu sumu. Veľmi rýchlo zabudne, ako veľkoryso bolo odpustené jemu. Celý tento príbeh nám ponúka hlboký duchovný obraz, čo znamená odpustenie a neodpustenie. Pán Ježiš tento obraz namaľoval po otázke apoštola Petra, ktorý sa ho opýtal.
S tým Peter nerátal. A Kristus potom vo svojom podobenstve vysvetľuje, prečo je neodpustenie škodlivé a odpustenie dôležité.
Pre lepšiu predstavu človeka, ktorý dlhoval svojmu pánovi 10 000 talentov, aby vtedajší človek zarobil 1 talent, čo bolo 6 000 denárov, musel pracovať približne 20 rokov. Náš dlžník mal pre tento obrovský dlh skončiť vo väzení s celou svojou rodinou. V tomto treste je veľmi dôležitá výpoveď. To, že niekomu neodpustím, znamená, že ja sám som akoby vo väzení.
Neodpustenie ma zväzuje a nedovolí mi slobodne dýchať. A to, samozrejme, pôsobí negatívne aj na mojich blízkych i na tých, s ktorými som v užšom kontakte.
A platí to aj naopak. Odpustenie znamená slobodu. Často sa pýtame: Čo ak človek, ktorý mi ublížil, nežiada o odpustenie? Ak pozorne čítame Ježišov príbeh, zisťujeme, že ani ten dlžník o odpustenie neprosil. Namiesto toho mal len prázdne výhovorky: Počkaj ešte a všetko ti splatím. Žiadna prosba o odpustenie. A Pán mu aj tak odpustil.
Prečo potom on neodpustil oveľa nižší dlh svojmu kolegovi? Očividne neuveril tomu, že pán odpustil jemu. Ani si nechcel pripustiť, že by dlhoval takú veľkú sumu. Vytvoril si predstavu, že svoj mega-dlh dokáže splatiť. Vytvoril si v hlave akýsi imaginárny splátkový kalendár a na prvú splátku mu prišiel vhod jeho vlastný dlžník.
Práve tu väzí problém a odpoveď na otázku: Prečo nie som schopný odpustiť? Prvá časť odpovede znie: Lebo je to neprirodzené. Je to neprirodzené mojej padlej prirodzenosti. Keď človek v raji zhrešil, začal robiť zvláštnu vec. Začal hľadať vinníka. Nechceme niesť vinu sami. Preto ju chceme rozložiť, alebo sa jej celkom zbaviť. A druhá časť odpovede je ešte vážnejšia. Prečo nedokážem odpúšťať? Lebo mi chýba viera. Neverím, že Boží Syn Ježiš Kristus prišiel a prichádza, aby mi všetko odpustil. Aby pozdvihol moju prirodzenosť, aby som viac už nemusel hľadať vinníka.
On sa stal za nás tým obetným baránkom a ponúka nám svoju lásku, aby sme presne toto mohli robiť aj my sami. Zastaviť hriech toho druhého na sebe. Zastaviť zranenie a nezraňovať ďalej. Inak sme podobní malým deťom zo známej anekdoty. Mama počuje veľký krik a plač svojho sedemročného syna, ktorý sa ozýva z kúpeľne. Vtrhne tam a vidí, ako mu jeho o tri roky staršia cesta rozčesáva vlasy. Mama si vydýchne a povie. Nič si z toho nerob, neplač, veď ona nevedela, že to tak bolí. Chlapec prestal plakať, mama odišla a o pár minút počuje, ako pre zmenu plače dcéra. Otvorí dvere do kúpeľne a chlapec nevinne s hrebeňom v ruke vysvetľuje: „Teraz už aj ona vie, ako to bolí.“
Aj my dospelí sa často vraciame do detských čias. A nie vždy je to príjemný a prínosný návrat. „Veď ja ti ukážem. Uvidíš, ako to bolí, keď ti prestanem variť, žehliť, upratovať, pomáhať!“ Uvidíš, keď ti prestanem dávať peniaze. Uvidíš, keď sa s tebou prestanem rozprávať! Veď tebe to dôjde, ale už bude neskoro!“ Myslíme si, že to tomu druhému otvorí oči, aby si uvedomil, ako to bolí. Otázka je, koľko sladkej pomsty do toho primiešavame.

AKO ODPUSTIŤ INÝM?
Ako vyjsť z kruhu neodpustenia? Duchovní autori si tu často pomáhajú obrazom z cestnej dopravy. So žartom hovorievajú, že pre menej skúsených vodičov sa má vraj zaviesť osobitná dopravná značka: koniec kruhového objazdu. Mohli by sme celkom vážne prirovnať, že aj pre nás Boh zaviedol obdobné dopravné značenie. Aby sme neustále nekrúžili okolo svojich zranení, okolo svojho neodpustenia. Tou „značkou“, alebo lepšie povedané tým znamením je Kristov kríž. Toto znamenie nám hovorí: Koniec kruhového objazdu. Už sa nemusím neustále dookola točiť okolo zranenia hriechu, ktorý som spôsobil ja iným, ani okolo zranenia hriechu, ktorí iní spôsobili mne.
Tak ako Kristus na kríži zastavil hriech, tak ho môžem zastaviť aj ja. Preto Ježiš na jednom mieste dáva svojim poslucháčom nádherný prísľub: „Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou.“ Odpustenie je moc Božieho kráľovstva, ktorú evanjelista Ján vo svojom prológu opíše ako „moc stať sa Božími deťmi.“ (Jn 1,12)

AKO ODPUSTIŤ SEBE?
Kresťanská viera dáva do popredia fakt, že odpustenie nie je len ľudský výkon, ale dar. V Písme čítame: „Ak by nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce“ (1 Jn 3,20). Veriaci je pozvaný dôverovať, že Božia láska presahuje vlastné zlyhania.
Osobitné miesto v procese budovania tejto dôvery má sviatosť zmierenia: nielenže prináša objektívne odpustenie hriechov, ale učí veriaceho prijať toto odpustenie ako realitu, ktorá platí aj v jeho vnútri.
Neodpustiť sebe po tom, čo Boh odpustil, znamená postaviť svoj vlastný súd nad Boží. Teológovia preto zdôrazňujú, že seba prijatie je prejavom pokory: uznať, že aj ja potrebujem milosť a že Boh má moc uzdraviť aj to, čo sám nedokážem.

 

MODLITBA
Pane,
ďakujeme Ti, že nás učíš, čo znamená odpustenie.
Ty si na kríži zastavil hriech
a priniesol svetu nový začiatok.
Daj, aby sme mali aj my odvahu zastaviť hriech
a zranenie aj vo svojom živote
- nie tým, že budeme vracať úder,
ale tým, že sa rozhodneme odpustiť v tvojej moci.
Vysloboď nás z väzenia neodpustenia,
v ktorom sa niekedy sami držíme.
Uč nás dôverovať,
že Tvoje milosrdenstvo je väčšie než naše chyby
a že Tvoja láska presahuje všetky naše výčitky.
Pomôž nám prijať odpustenie ako dar
a žiť ako Tvoje milované deti.

Pane,
pod Tvoj kríž vkladáme všetky svoje zranenia,
hnev aj nevypovedané bolesti.
Nech sa v Tebe končí kruh neodpustenia
a nech v nás aj dnes začne sloboda,
ktorú dávaš iba Ty.

 

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE
- V čom vidím rozdiel medzi odpustením a zmierením vo svojich vlastných vzťahoch? Dokážem prijať, že zmierenie nemusí byť vždy možné, no odpustenie áno?
- Som si vedomý, že keď neodpúšťam, zväzujem predovšetkým sám seba? Ako sa to prejavuje v mojom vnútornom prežívaní a v mojich vzťahoch?
- Verím, že Božie odpustenie presahuje moje seba výčitky, alebo si niekedy vytváram „imaginárny splátkový kalendár“, aby som mal pocit, že si ho musím zaslúžiť?
- Aké „sladké pomsty“ si v srdci pestujem a ako by som ich mohol zastaviť pri Kristovom kríži ako pri „značke koniec kruhového objazdu“?
- Čo pre mňa znamená prijať odpustenie ako dar, nie ako vlastný výkon?
- Ako sa môže tento postoj odraziť na mojom každodennom živote?

TYPY PRE MANŽELOV
- Centrálne miesto zaujíma modlitba a spytovanie svedomia. Je dôležité pomenovať svoje zlyhania pred Bohom a prosiť o silu prijať jeho odpustenie.
- Niektorí odporúčajú aj napísanie listu sebe, v ktorom vyjadríme ľútosť, ale aj láskavý pohľad na seba, podobne ako by sme napísali list blízkemu, ktorý nás sklamal.
- Rozhovor s dôveryhodnou osobou alebo kňazom - verbalizácia viny pred druhým človekom uvoľňuje vnútorné napätie.
- Cvičenie seba prijatia. Napr. si každý deň pripomeniem, že som viac než len súhrn svojich chýb, ale že som bytosť hodná lásky a rešpektu. Koniec- koncov, toto vedomie kresťan čerpá z modlitby v Božej prítomnosti.