|
Medzinárodný hudobný festival
PRO MUSICA NOSTRA THURSOVIENSI - II. ročník
SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR
JOZEF CHABROŇ - DIRIGENT
LADISLAV FANČOVIČ - KLAVÍR
MAREK ŠTRBÁK - HARMÓNIUM
MÁRIA PORUBČINOVÁ - SOPRÁN
SONJA RUNJE - ALT
OTOKAR KLEIN - TENOR
GUSTÁV BELÁČEK - BAS
GIOACHINO ROSSINI (1792-1868)
PETITE MESSE SOLENNELLE / MALÁ SLÁVNOSTNÁ OMŠA
KYRIE
GLORIA
- ET IN TERRA PAX
- GRATIAS AGIMUS TIBI
- DOMINE DEUS
- QUI TOLLIS PECCATA MUNDI
- QUONIAM TU SOLUS SANCTUS
- CUM SANCTO SPIRITU
CREDO
- CREDO IN UNUM DEUM
- CRUCIFIXUS
- ET RESURREXIT
- ET VITAM VENTURI
OFFERTORIUM / PRELUDIO RELIGIOSO
SANCTUS / RITORNELLO
O SALUTARIS HOSTIA
AGNUSDEI
Koncert sme pre vás pripravili s láskavou pomocou Základnej umeleckej školy Rajec
"Petite messe solennelle pre štyri hlasy so sprievodom dvoch klavírov a harmónia, skomponovaná počas môjho prázdninového pobytu v Passy. Dvanásť spevákov troch pohlaví - mužov, žien a kastrátov - postačia na jej uvedenie; osem z nich pre zbor, štyria pre sóla - dovedna dvanásť cherubínov. Bože, odpusť mi nasledujúce prirovnanie: dvanásť bolo aj Apoštolov pri poslednej večeri, namaľovanej Leonardom, kto by tomu veril! Pane, uisťujem Ťa, prisahám Ti, že na mojej večeri nebude žiadenJudáš a že budem spievaťmoje velebenie správne, 'con amore' túto malú kompozíciu, ktorá je, ó beda, posledným hriechom mojej staroby."
Šibalskú, ale úprimnú modlitbu vpísal Gioachino Rossini do záhlavia rukopisu svojej Petite messe solennelle. Na poslednej strane toho istého rukopisu sa dočítame:
"Pane! Tu sa končí táto biedna malá omša. Napísal som posvätnú alebo skôr svätokrádežnú hudbu? Ty vieš, že som sa narodil pre operu buffa. Žiadna veľká technika, kúsok srdca, to je všetko. Žehnám Ti a daj mi raj..."
Jeden z idolov hudobnej produkcie prvej polovice 19. storočia nestrácal ani v zrelom veku zmysel pre humor a sebairóniu. Tieto charakterové črty formovali profil Gioachina Rossiniho takmer po celý život. On sa rád o tento humor a schopnosť polahky ironizovaťvšetky "vážne" veci a javy tohto sveta delil so svojimi priateľmi a tisíckami svojich anonymných priaznivcov. Spolu s huslistom Niccolóm Paganinim vytvoril Rossini doslova kult silnej osobnosti, bazírujúcej na dokonalej hudobníckej príprave, dovtedy nevídanej a neslýchanej virtuozite, suverenite a tvorivom nadhľade. Vyžarovanie týchto dvoch ludských "fenoménov" bolo naozaj intenzívne a podmanilo si aj mizantropického čudákaHectora Berlioza, hudobníckeho Childa - Harolda, či Manfreda. Berlioz v zásade oponoval rossiniovsko - paganiniovskej bravúre grandióznosťou svojej rétoriky a bizarnosťou imaginácie, aj jeho si však dvaja čarodejníci získali na svoju stranu. Náklonnosť o niečo mladších klavírnych mágov Franza Liszta a Fryderyka Chopina takisto nikoho nemôže prekvapiť.
Všetci menovaní (aj nemenovaní) aktéri bez váhania potvrdili novú skutočnosť, prítomnú v umeleckej tvorbe danej epochy: 19. storočie sa stalo storočím výrazných individualít, svojských poetík a nápaditých kompozičných piruet. Zjednocujúca, či unifikujúca koncovka ,,-izmus", akú radi pridávame k názvom štýlových období alebo duchovných prúdov, prestáva byť vo vzťahu k udalostiam "romantického" storočia výstižná a relevantná.
Komentáre Gioachina Rossiniho na margo jeho labutej piesne svedčia o tom, že celú vec vníma skôr ako akési žartovné zápolenie s vlastnými možnosťamia s vlastným presvedčením.Od roku 1810 (vtedy mal skladateľsviežich osemnásťrokov) sa oddal opere. V prvej - a najvýznamnejšej - fáze to bola opera buffa, o ktorej písal aj vo svojom "ospravedlnení" za Petite messe solennelle. Operou La cambiale di matrimonio si získal srdcia Benátčanov. Potom už nasledovali ofenzívne útoky na brány iných talianskych operných domov, hojná a dynamická kooperácia s nenapodobiteIným a manažérsky nedostižným impresáriom Domenicom Barbajom. Úspechy sa sypali a ak sa Rossini dočkal fiaska, vôbec si ho nepripúšťal; vydarené čísla vypískanej opery smelo použil v inom titule. Táto "recyklácia" materiálu zachránila množstvo vtipných hudobných situácií, ba dokonca celých útvarov - napríklad šarmantných predohier.
V dvadsiatych rokoch začal Rossini cestovať po celej Európe a aj v zahraničí si získaval srdcia vedenia divadiel, sólistov aj publika. Napokon zakotvil v Paríži; pre metropolu nad Seinou napísal niekoľko titulov v duchu grand opery, aby sa napokon začiatkom tridsiatych rokov celkom vyčerpaný vo svete opery odmlčal. Vyše desať rokov prežíval mimoriadnu krízu, trpel chorobami, narušenou psychikou, patologickou neistotou. V nádeji na regeneráciu síl sa s novou manželkou Olimpou vrátil do Talianska. V neradostnom rozpoložení akoby mu božstvo zoslalo jedinú významnú inšpiráciu v podobe prvej výraznej sakrálnej kompozície Stabat mater (1841). Situáciu však nevyriešil a v roku 1855 nasledovalo opäť sťahovanie do Paríža (1855); Rossini viac veril francúzskym lekárom, než talianskym "felčiarom" - ako ctený rád talianskych liečiteľov a doktorov označil. V Paríži náhle pookrial a našiel svoju stratenú tvár, našiel humor, dobrotivý sarkazmus, vrhol sa do spoločenského diania a venoval sa svojmu preferovanému hobby - vareniu. S nadšením sa zapojil do kritického vydávania diel Johanna Sebastiana Bacha - svojho veľkého, ale v rámci tvorby dobre utajovaného vzoru. V dobrej vôli začal uvažovať nad svojím hudobným pomníkom, akým by rád vstúpil do ďalšieho života. Tak sa zrodil plán na zdanlivo sakrálne, v zásade však velmi pozemské, humánne, láskavé a láskajúce dielo, na Petite messe solennelle.
Projektu venoval Rossini mimoriadnu pozornosť a pre neho nevídané kvantum času. Dbal na každý detail, aby neostal s "posledným hriechom svojej staroby" v hanbe. O tom, že Petite messe solennele nie je a priori liturgickým titulom, svedčí aj zámer Rossiniho uviesť ho prvý raz v noblesných priestoroch parížskeho salónu Comtessy Louise Pillet - Will. O uvedení diela v chráme teda svetácky Rossini v prvom pláne neuvažoval. Na premiére skladby obracal strany nôt klaviristovi Georgesovi Mathiasovi a pokyvkávaním hlavy udeľoval sťaby dirigent každé tempo, či jeho zmenu. Výsledok prvého uvedenia v kruhu blízkych ľudí bol mimoriadne prajný. Pôvodnú verziu diela z roku 1863 určenú vokálom, dvom klavírom a harmóniu o niečo neskôr Rossini prepracoval do vokálno-orchestrálnej podoby. V partitúre pribudla sopránová ária "O salutaris Hostia", ktorá nie je súčasťou omšového ordinária a ktorú Rossini pravdepodobne venoval niektorej z parížskych speváčok. Orchestrálnu verziu svojho posledného seniorského hriechu už však Rossini, žiaľ, nepočul. Jeho zámer uviesť skladbu napokon v chráme zlyhával na neochote cirkevných hodnostárov umožniť ženskému vokálnemu ansámblu účinkovaťv chrámovom priestore. Takéto praktiky boli dlhé stáročia cirkvou nezmyselne preferované. Orchestrálna verzia diela preto zaznela až tri mesiace po Rossiniho smrti - 24. februára 1869 v Salle Ventadour v Paríži.
Samotný autor sa však verne prikláňal k originálnej, kvázi komornej verzii. Rossinimu sa v Petite messe podarilo iným spôsobom docieliť to, čo sa podarilo niekolko rokov pred ním Ludwigovi van Beethovenovi v kolosálnej Misse solemnis: dokonale zjednotiť sakrálny rozmer s pozemskou láskou a úctou voči človeku. Beethoven konal samozrejme vo svojich intenciách skôr titanským spôsobom, Rossini to svoje "solennelle" realizoval hravejšie a éterickejšie. V ničom však nezaprel seba a svoju opernú minulosť a niektoré čísla Petite messe (podobne ako je to v prípade Stabat mater) riešil v duchu opernej scény, árie, respektíve ansámblu. V partitúre sa nachádzajú pasáže, v ktorých sa dynamika v krátkom časovomúseku mení v rozpätí extrémneho označenia"pppp" až k maximálnemu fortissimu (napríklad vstupné Kyrie). Ária Domine Deus v Glorii je klasickou ukážkou Rossiniho operného rukopisu charakteristického povestnou bravúrou.
Petite messe solennelle - údajný posledný hriech Rossiniho staroby je dielom nabitým pozitívnou energiou. Nadzemské a pozemské v nej nachádzajú spoločnýduchovný priestor. Ironické slovíčko "petite" v názve diela je produktom Rossiniho zmyslu pre humor; v zásade tento obdarený autor po sebe zanechal pôvabné veľdielo. Kiežby teda všetky hriechy sveta boli také prospešné, ako ten Rossiniho posledný...
Igor Javorský
Rajec, 23. jún 2019
Zdroj:
Bulletin Medzinárodný hudobný festival - PRO MUSICA NOSTRA THURSOVIENSI - II. ročník; str. 90 - 93.
Fotografie: Daniel Stehlík - CVAK.SK
|
