Farnosť Rajec

Začali sme opäť prežívať pôstne obdobie a možno práve teraz, počas pandémie, kedy musíme dodržiavať rôzne nariadenia,opatrenia, príkazy či zákazy, sa nám ponúka možno viac času naduchovnejšie prežívanie tohto tak dôležitého obdobia cirkevného roku. Dôležitého preto, lebo sa ním pripravujeme na Veľkonočné  sviatky a zároveň si prehlbujeme cez pohľad do vlastného vnútra a snahu o nápravu a obrátenie, svoj vlastný vzťah k Bohu a blížnym. V tomto roku sa spoločne pozrieme v našich pôstnych katechézach na tak známe, no predsa dôležité morálne usmernenie, ktoré Boh dáva človeku – na Desatoro.

 

V úvode sa pozrime na význam prikázaní. Predstavte si človeka, ktorý práve dostal vodičský preukaz a má k dispozícii nové auto. Ide ho vyskúšať. Nasadne doň, a povie si: pôjdem tak, ako sa to mne páči, nebudem rešpektovať žiadne dopravné značky, žiadne dopravné predpisy... S najväčšou pravdepodobnosťou ďaleko nezájde. Môže nielen sebe ale aj iným spôsobiť nenapraviteľné škody. Rozumný človek rozumne používa dopravný prostriedok rešpektujúc predpisy. Nebeský Otec nás veľmi miluje a chce nás mať večne u seba, vo svojej láske a prítomnosti. Veď preto nás aj stvoril. Nie je teda čudné, že nám dal prikázania na cestu, aby sme šťastne k nemu doputovali. V prikázaniach múdry syn vidí otcovskú lásku, nemúdry zasa oberanie o radosti života. Rozličný postoj k prikázaniam závisí od rozličného pohľadu na ne. Ako je to teda s Destorom?

 

Príroda a celý vesmír nemôžu jestvovať bez prírodných zákonov. Bol by všade chaos a neporiadok. Svet ľudí tiež potrebuje zákony; ľudské spoločenstvo sa riadi mravnými zákonmi, ktoré Boh ľuďom vpísal do ich srdca – do svedomia. Osobitne ich vyhlásil na Sinaji prostredníctvom Mojžiša, keď mu dáva dve kamenné tabule. Božie prikázania zaisťujú poriadok v živote ľudského spoločenstva. Svätý Augustín napísal: „Čo ľudia nechceli čítať vo svojom srdci, bolo napísané na tabule.“ Hoci je viac prikázaní, v skutočnosti je iba jeden zákon. Všetky Božie prikázania obsahujú zákon lásky k Bohu a k ľuďom. Jednotlivé prikázania zákon lásky spresňujú a rozvádzajú ho na jednotlivé životné situácie a okolnosti. Každé prikázanie je akoby ozvenou prikázania lásky.

 

Prvá tabula Desatora obsahujúca prvé tri usmernenia, slúži človeku ako kontrola jeho vzťahu k Bohu.

V Knihe Exodus čítame:  Potom Boh hovoril všetky tieto slová: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať! Lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, milosrdenstvo však preukazuje až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy. Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo. Pamätaj, že máš svätiť sobotný deň! Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho." (Ex 20, 1-11)

 

Ja som Pán, tvoj Boh. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal. (KKC s. 503)

 

Svet, v ktorom teraz žijeme, je plný príjemných ľudí a nádherných vecí. Prvé Božie prikázanie nám pomáha správne sa v ňom orientovať a vedieť zachovávať hierarchiu hodnôt. Prvé miesto medzi všetkými ľuďmi a vecami, ktoré nás obklopujú, patrí v našom živote Bohu. Všetky veci a ľudia sú iba dielom Božích rúk. Boh je nekonečne viac, všetko prevyšuje svojou krásou a dokonalosťou. Nijaký človek ani nijaká vec na svete nám nedáva toľko dobra ako Boh. Za všetko, čo máme a čím sme, vďačíme iba jemu.

Dnes sa nám však ľahko a rýchlo stáva, že v tomto vzťahu k Bohu prehrešujeme. Ako? Buď Ho zameníme alebo si vybudujeme k Nemu nesprávny postoj. Pod inými bohmi sa nemyslia iba nejaké drevené figuríny znázorňujúce cudzie božstvá, ale úplne reálne modly nášho každodenného života - majetok, kariéra, blahobyt, rodina, moc, peniaze a ďalšie záležitosti, ktoré má človek sklon stavať nad svojho Boha. Ľahko sa mu potom vymknú spod kontroly a úplne ho zotročia.

Prvé prikázanie teda pozýva človeka veriť v Boha, dúfať v neho a milovať ho nadovšetko. V tomto prikázaní je zhrnutý postoj človeka v základných troch čnostiach – viery, nádeje a lásky. No i proti nim sa môžeme ľahko no zároveň ťažko prehrešiť. A ako sa vlastne môžem prehrešiť?

 

• Dobrovoľným pochybovaním o viere - vedie nás k nedbalosti a k odvrhnutiu toho, čo Boh zjavil a čo nám predkladá veriť Cirkev.

• Nedobrovoľným pochybovaním o viere -  znamená váhavosť vo viere, ťažkosť pri prekonávaní námietok, ale aj úzkostlivosť vo viere, ktorá vyplýva z jej nejasností.

 

• Beznádejou – je, keď človek zabúda, že Pán je verný vo svojich prísľuboch a milosrdenstve.

• Domýšľavosťou - sú dva druhy domýšľavosti:

- človek namýšľavo preceňuje svoje schopnosti - domnieva sa, že sa zachráni sám bez pomoci zhora

- človek preceňuje Božiu všemohúcnosť a Božie milosrdenstvo - myslí si, že odpustenie sa dá dosiahnuť

  bez obrátenia a bez osobného úsilia

 

• Ľahostajnosťou - nechcem alebo otvorene odmietam uvažovať o Božej láske; neuznávam jej dobrotu a popieram jej silu.

• Nevďačnosťou - zanedbávam alebo sa zdráham uznať Božiu lásku a odplácať sa láskou za lásku.

• Vlažnosťou - váham alebo zanedbávam odpovedať na Božiu lásku.

• Zatrpknutosťou alebo duchovnou lenivosťou - zachádzam až tak ďaleko, že odmietam radosť, ktorá pochádza od Boha, a desím sa Božej dobroty.

• Nenávisťou k Bohu (pochádza z pýchy) - staviam sa proti Božej láske tým, že popieram jej dobrotu a nárokujem si právo zlorečiť tomu, kto zakazuje hrešiť a ukladá tresty.

 

• Poverami - predstavujú zvrátenú formu náboženstva (niekto pripisuje magickú, zázračnú dôležitosť určitým praktikám).

• Neverou v Boha - ateizmus: človek si je sám sebe cieľom. Ateizmus zavrhuje alebo odmieta existenciu Boha.

• Modloslužbou - spočíva v zbožšťovaní toho, čo nie je Boh. Je  to aj uctievanie nejakého stvorenia a klaňanie sa mu ako Bohu.

• Veštením - utiekanie sa k satanovi alebo démonom, vyvolávanie mŕtvych a iné praktiky, o ktorých sa ľudia nepravdivo domnievajú, že by mohli "odhaliť" budúcnosť.

• Svätokrádežou - spočíva v znesväcovaní alebo v nedôstojnom vzťahu ku sviatostiam.

• Ďalej: horoskopmi, astrológiou, čítaním z ruky, predpovedaním osudov z vonkajších znakov, jasnovidectvom, utiekanie sa k rôznym médiám...

Konečným dôsledkom prehrešovania sa proti prvému prikázaniu desatora môže byť až strata viery. A ak by som sa neustále obracal k spomínaným praktikám, otváram sa tým dokonca démonovi – satanovi.

 

Nevezmeš meno Pána, svojho Boha nadarmo. (KKC s. 503)

 

Druhé Božie prikázanie je na prvý pohľad veľmi jednoduché a zrozumiteľné – nemáme brať do úst Božie meno zbytočne: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.“ (Ex 20, 7; Dt5,11) V Starom zákone Židia tak uctievali Božie meno Jahve, že sa ho neopovážili vysloviť, ani keď čítali Bibliu. Namiesto Jahve hovorili Adonaj a Elohim (Pán). Väčšinou toto prikázanie chápeme tak, že neslobodno zahrešiť Božie meno alebo meno Ježiša Krista v hneve, ani nemáme tieto mená vyslovovať bezdôvodne, bez patričnej úcty, ale iba vtedy, keď sa modlíme alebo keď sa o Bohu rozprávame. Určite je to správna interpretácia, ale nie je úplná. Pre úplnosť treba dodať, že nesmieme zneužívať a nevhodne používať aj meno Panny Márie, sv. Jozefa a ostatných svätých.

Pánovo meno máme mať v úcte, lebo žalmista hovorí: „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“(Ž 8, 2) Božie meno je sväté. Keď ho vyslovujeme (a tiež meno Panny Márie a svätých), vždy to máme robiť s vierou a bázňou.

Človek, ktorý zabudol na svojho Boha, zabudol aj na svoj duchovný pôvod. Keď užíva jeho meno ako nadávku alebo bežnú frázu, bez úcty a lásky, prípadne v jeho mene robí neprávosti, znevažuje tým aj samotného nositeľa tohto mena!

Druhé prikázanie zakazuje zneužívať Pánovo meno, to znamená akékoľvek nevhodné používanie Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a všetkých svätých.

 

• Rúhaním - Spočíva v tom, že sa proti Bohu, vnútorne alebo aj navonok, vyslovujú vyzývavé reči, slová nenávisti, výčitiek, opovrhnutia, zlorečenia, nedostatku úcty voči nemu a jeho rozhodnutiam.

• Krivou prísahou - pozýva Boha, aby svedčil o lži.

• Nadávaním - vyslovujem urážlivé, hanlivé alebo vulgárne slová na adresu Boha, alebo chcem z hnevu uraziť druhého človeka.

 

Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni. (KKC s. 504)

 

Starozákonné Desatoro hovorí o svätení soboty a uvádza na to dva dôvody: Pripomína stvorenie sveta, kedy Boh šesť dní tvoril svoje diela a na siedmy deň – čo je sobota –odpočíval. Podľa toho aj my máme siedmy deň odpočívať a zasvätiť ho Pánovi, lebo Božie konanie je vzorom pre ľudské konanie. Písmo vidí v Pánovom dni aj pamiatku vyslobodenia Izraela z Egypta, ktorý sa uskutočnil v sobotu – je to druhý dôvod na slávenie tohto dňa. Texty Starého zákona prikazujú, že človek má v sobotu prestať pracovať a nechať aj iných, najmä chudobných, ba ja ťažné zvieratá, aby si oddýchli. Sobota prerušuje každodenné práce a umožňuje oddych.

V evanjeliách čítame, ako Ježiš viackrát podráždil farizejov, ktorí ho obvinili, že porušuje sobotný príkaz. On však s autoritou zákonodarcu (čiže s autoritou Boha) vyhlasuje: „Syn človeka je pánom aj nad sobotou!“ (Mk2, 28) A spresňuje, že sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu, že v sobotu je dovolené robiť dobre, a nie zle, zachrániť život, a nie ho zničiť. (porov. Mk 2, 27; 3, 4) V žiadnom prípade však sobotný príkaz nezrušil!

 

My kresťania neslávime sobotu. Pre nás je sviatočným dňom nedeľa, čo je nasledujúci deň po sobote. V evanjeliách čítame, že Ježiš vstal z mŕtvych „prvého dňa v týždni“. Tým akoby začalo nové stvorenie, deň vzkriesenia Ježiša Krista sa stal prvým zo všetkých dní, prvým zo všetkých sviatkov, dňom Pána (dies Dominica). Zmŕtvychvstanie bolo najväčším zázrakom a najväčšou udalosťou, aká sa kedy stala. A tak tretie prikázanie radí, aby sa človek popri svojich svetských záležitostiach aspoň siedmy deň venoval duchovnému životu. Veď ak bez potravy zomrie telo, ako skončí duch bez potravy duchovnej? Siedmy deň taktiež umožňuje urobiť bilanciu uplynulého týždňa a poučiť sa z toho.

Sviatočný deň je posvätne rezervovaný pre Pána ako chvála za dielo stvorenia a spásy v prospech človeka. Zároveň však je to aj deň, kedy môžeme svoj čas venovať rodine, blížnym a konaniu skutkom lásky, milosrdenstva a dobra. Ale môžeme sa prehrešiť aj proti tomuto prikázaniu? Áno.

 

• V nedeľu a v ostatných prikázaných sviatočných dňoch sa  nezúčastním na sv. omši. Svätá omša je základom a potvrdením celého kresťanského života. Výnimky neúčasti môžu ospravedlniť vážne dôvody (choroba, starostlivosť o malé deti, nevyhnutná práca v prospech a dobro iného človeka či spoločnosti, ...). Dišpenz môže udeliť farár. Tí, čo svojvoľne neplnia túto povinnosť (zúčastniť sa v nedeľu alebo v prikázaný sviatok na sv. omši), dopúšťajú sa ťažkého hriechu.

• Znesväcovanie nedele a dní prikázaných sviatkov spočíva aj vo vykonávaní takých prác a činností, ktoré by bránili uctievať Boha.

 

 

P.M.