Farnosť Rajec

 

 

Svätý Ladislav pochádzal z arpádovského rodu.

Bol synom kráľa Bélu I. a poľskej princeznej Ryksy (Rychezy). Narodil sa okolo r. 1040 vo vyhnanstve, v Poľsku.

Vyrastal v slovanskom prostredí a po nastúpení otca na kniežací stolec žil v Nitre. Po návrate do Uhorska pomohol v r. 1074 svojmu bratovi Gejzovi zosadiť z uhorského trónu kráľa Šalamúna, ktorý bol ich bratancom. Kráľom sa stal Gejza. Keď ten v r. 1077 zomrel, prinútili Ladislava, aby sa ujal vladárstva, hoci pôvodne nechcel. Ladislav sa usiloval zmieriť s pokoreným Šalamúnom a chcel mu odovzdať i kráľovskú hodnosť, ale veľmoži mu v tom zabránili.

Sv. Ladislav bol úspešný panovník, ktorý rozšíril územie Uhorska, odrazil nájazdy nomádskych Pečenehov z východu a upevnil kresťanský poriadok v krajine. Bol azda najobľúbenejším panovníkom v celých uhorských dejinách.

On sa zaslúžil sa aj o kanonizáciu viacerých uhorských kandidátov svätorečenia: kráľa Štefana, jeho syna Imricha, csanádskeho biskupa Gerharda a dvoch slovenských svätcov Svorada a Benedikta.

V r. 1090 založil v Chorvátsku záhrebské biskupstvo.

V zápase o udeľovanie cirkevných hodností (tzv. boj o investitúru) Ladislav podporoval pápežov proti nemeckému cisárovi Henrichovi IV. Preto sa postavil i za Henrichovho súpera Rudolfa Švábskeho, ktorého dcéru si vzal za ženu. Iba na istý čas sa dostal do sporu s pápežom Urbanom II., a to pre obsadenie Chorvátska, ktoré bolo pápežským lénom.

Ladislav zomrel roku 1095 v Nitre alebo v jej blízkosti. Pochovali ho vo veľkovaradínskej katedrále, ktorú dal postaviť.

Legendárne scény zo života sv. Ladislava sa stali obľúbenou témou nástenných malieb kostolov. Najčastejšie ho zobrazovali ako rytiera v boji so štítom, na ktorom bol dvojkríž.

Sv. Ladislav patril k najväčším ctiteľom Panny Márie a traduje sa, že jej zasvätil svojej kráľovstvo. Uctieva sa kvôli svojej horlivosti, zbožnosti a morálnemu životu.

Kanonizoval ho pápež Celestín III. v roku 1192.

 

 

JEHO PRÍBEH (27. jún 2024)
#179 TENTO ĽUD MA UCTIEVA PERAMI (Mk 7, 1 – 9)

Evanjelium
Zišli sa k nemu farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí. Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: ,Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.‘ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ A hovoril im: „Šikovne viete zrušiť Božie prikázanie, aby ste si zachovali svoje obyčaje.“

Zamyslenie
Čím sú naše modlitbové slová a akékoľvek naše náboženské úkony, ak nevychádzajú zo srdca? V takom prípade sú zbytočné, neúctivé, ba hriešne... Tak hovorí prorok... A tak po ňom opakuje aj náš Pán... Ak už nás samých uráža, keď sa niekto rozpráva s nami bez vnútornej účasti, nedbalo, roztržito, akoby nasilu, o koľko viac to musí urážať toho, ktorý si zaslúži i vyžaduje stálu a celú našu pozornosť.

Modlime sa:
Pane, ty rád počúvaš naše modlitby a spevy. Rád sa dívaš na prejavy našej úcty voči tebe. Rozumie sa, len vtedy, keď v nich nechýba srdce, keď sú prejavom lásky, bez ktorej sa ti v žiadnom prípade nemožno páčiť. Daj nám to, prosíme, čím prv pochopiť a podľa toho stále dôslednejšie žiť.
Amen.