Farnosť Rajec

 

Pamäjme na to neustále, že našou najväčšou zbraňou má byť milujúce srdce.

Zbraňou kresťana je milujúce srdce.
Je to zbraň, ktorá síce nevyhráva vojny,
neporáža ľudskú hlúposť ani pýchu,
ale vo vlastnom vnútri chráni vedomie,
že si dokážeme zachovať vlastnú tvár
- hoci opľutú, zneuctenú, korunovanú ponížením,
ale vždy odhodlanú hľadieť s láskou
a túžiť po lepšom ja a ty.kňaz

 

JEHO PRÍBEH (16. november 2024)
#321 DUCH PRAVDY VÁS UVEDIE DO PLNEJ PRAVDY (Jn 16, 5 – 15)

Evanjelium
„No teraz idem k tomu, ktorý ma poslal, a nik z vás sa ma nepýta: ,Kam ideš?‘ Ale srdce vám naplnil smútok, že som vám to povedal. Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám. A keď príde on, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd. Hriech je, že neveria vo mňa, spravodlivosť, že idem k Otcovi a už ma neuvidíte, a súd, že knieža tohto sveta je už odsúdené. Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“

Zamyslenie
Aj z vlastnej skúsenosti sme sa už mohli presvedčiť, akým jemným vychovávateľom je Boží Duch. Vnuká, čo máme robiť a čoho sa máme chrániť. Nabáda nás a posmeľuje, ale bez toho, aby nás donucoval. Keď nám vnuká určité pravdy alebo nás usvedčuje z hriechu, máme pritom dojem, akoby sme my prišli na všetko svojím rozumom a svojou vôľou sa sami za to rozhodli. Je autorom našich dobrých predsavzatí a je aj ich hlavným uskutočňovateľom. Neberie nám však radosť z vedomia, že sme niečo spravili, že sa nám niečo podarilo... Aj Ježiš takto vychovával svojich. Ale pri jeho výchovnom pôsobení zohrávalo svoju úlohu aj jeho telo, ktoré Duch nemá. Pôsobil tu napríklad aj výzor jeho tváre. A niekedy veru aj prísny. Keď hovoril Petrovi: Odstúp, satan –, asi sa pritom neusmieval. Taký bol Ježiš, náš Pán, keď chodil vo svojom historickom tele. A taký je, keď žije medzi nami vo svojom mystickom tele, keď nás poučuje a napráva, či už cez bratskú, alebo aj cez hierarchickú Cirkev. Zaiste nikto z nás nepochybuje o potrebe výchovy. Všetci ju potrebujeme. Až do smrti. Výchovu i vyučovanie. Podľa Bohom stanoveného poriadku sa tieto začínajú zvnútra prostredníctvom Ducha, a preto sa začínajú veľmi jemne, skoro nebadane. Až keď nie sme dosť učenliví, prihlási sa Ježiš, aby našu výučbu i výchovu zosilnil, sprísnil, skonkretizoval pomocou bratských alebo otcovských napomínaní. V prípade, že ani jeho Cirkev neposlúchame, prihlasuje sa k slovu Otec, ktorý stvoril všetko a má všetky zákony a zákonitosti v rukách. Keďže mu na nás ešte záleží, začne nás vychovávať príhodami príjemnými, ale i nepríjemnými. A dovtedy na nás sype požehnanie alebo nehody, choroby, sklamania, neúspechy, kým sa nestaneme malými ako deti, pokým sa úplne nedáme do jeho závislosti. Asi takto vyzerá Božia výchova, ako ju poznáme zo skúsenosti. Výchova Ducha je teda najpríjemnejšia, najjemnejšia. Ak Ježiš aj preto odišiel, aby nám poslal takéhoto Vychovávateľa a Povzbudzovateľa, poďakujme mu za to. On vedel, čo je pre nás lepšie.

Modlime sa:
Pane, sľúbil i poslal si nám Svätého Ducha, pretože tak to bolo pre nás lepšie. Vďační sme ti za tento dar a chceme svoju vďaku zaň prejavovať najmä stálou pozornosťou a poslušnosťou voči jeho vnuknutiam. Vieme, že tým urobíme radosť tebe i Otcovi. Nech je tak.
Amen.